Rok ktorý si zaslúži byť nezabudnutým

Do ukončenia roku 2011 ostáva necelých 22 hodín. V mysli sa mi pomaly vybavujú obrazy, spomienky a emócie spojené so všetkým, čo som počas tohto roka zažil. Uvedomujem si, že na niektoré momenty nechcem nikdy zabudnúť a to je dôvodom, kvôli ktorému vzniká tento text.

Ako to začalo

Je prvého januára 2011. Zobudil som sa na chate pri Vinianskom jazere. Svet sa samovoľne otáča a cítim, následky včerajších alkoholových hier, hlasnej hudby a nespútanej zábavy. Kladiem si otázku aký bude tento rok ? Do roku vstupujem s jediným predsavzatím a to : "nič neplánovať a užiť si každú príležitosť". Predsavzatie trochu ako z filmu Yes Man.

Z roku 2011 mám úprimne strach. Čaká má skúška, z predmetu, na ktorom mnohí vyhoreli a bakalárska práca, ktorej názvu nerozumel nikto s kým som sa stretol a vlastne poriadne ani ja. Ako bonus k týmto obavám, hrozba štátnic, na ktorých stroskotalo 20% študentov v roku minulom, visiaca ako Damoklov meč. Od 4 rokov premrhaných neúspešným štúdiom nemám ďaleko.

Alkohol sa pomaly vytráca z mojej obehovej sústavy a vraciam sa do reality. Na sklonku dňa môžem zaspať len ťažko. Utešujúc sa tým, že mám dostatok času na všetko, nakoniec usínam. Rok 2011 sa začal.

Utopenec na úteku

Po úspešnom skúškovom období bolo o jednu hrozbu menej. Optimisticky začínam riešiť bakalársku prácu. Času je dosť. Krajina sa začína prebúdzať po zimnom spánku a všetko je zrazu krajšie. Prichádza Veľká Noc, čas keď sa vraciam domov. Čas, keď príroda pripravuje potešenie na každom kroku. Ale nad mojou hlavou sa postupne kumuluje mohutný oblak a schyľuje sa k búrke.

Do odovzdania bakalárskej práce ostáva mesiac. Stres začína byť nepríjemný. Už to nie je motivačný rozruch, ale nepokoj a strach. Zaspávať môžem jedine pri sledovaní filmu, prípadne inom odpútaní od reality, lebo ako náhle sa tam mysľou vrátim je to ako nočná mora. Moja lenivosť nado mnou opäť raz zvíťazila a teraz si vyberá svoju cenu. Svet je šedý a stratil farby. Stráca sa aj akákoľvek dôvera k vlastným schopnostiam. Jediné čo mi ostáva je viera. Už nekráčam po ceste, ale plávam v rozbúrenej rieke bez záchranného kolesa. Občas ešte zúfalo zaberiem rukami v snahe dostať sa na breh, ale to či sa mi to podarí, záleží viac od prúdu rieky ako odo mňa. Verím však, že rieka ma raz vyvrhne na breh v takom stave, ako mi bolo určené.

Keď ma rieka hádže zo strany na stranu a snaží sa ma vrhnúť do priepasti, zbadám šancu na záchranu. Malý ostrovček, na ktorom sa dá zachytiť. Zaberám na plno, ale nevládzem. S vypätím posledných síl naťahujem ruku a cítim zem. Podarilo sa. Bakalárska práca je úspešne odovzdaná.
Ostrov je síce malý, avšak stačí na to aby som načerpal energiu do ďalšieho boja s riekou.

Obzerám sa a vidím, že nie som sám, kto na takomto ostrove stroskotal. Do boja s riekou sa preto púšťame spoločne. Občas nevládzem, ale má ma kto podržať, ak nevládzu ostatní podržím ja ich. Ak sa niekto topí, stále je tu niekto kto ho vytiahne. Rieka má aj miernejšie pasáže, ale všetci dobre vieme, že na konci je vodopád, ktorý musí zdolať každý sám. Tesne pred vodopádom si potrasieme rukami a poprajeme si navzájom veľa šťastia. Snáď sa stretneme na tom istom brehu. Prichádza moment, kedy sa o všetkom rozhodne. Voda sa ma snaží rozbiť o špicaté skaly, ale jav nakoniec vychádzam na pevninu. Všetci s ktorými som sa plavil sú tam tiež. Obzerám sa okolo seba a nemôžem uveriť vlastným očiam. Krajina vyzerá na prvý pohľad ako záhrady Edenu a som tam s tými, s ktorými som bojoval s riekou bok po boku. Radosť, eufória a trochu nostalgia sú jediné emócie ktoré vnímam, keď za sebou nechávam rieku, s názvom Fakulta Informačních Technologií, ktorá mi dala takto zabrať, ale ma aj mnohému naučila.

Úspešne sme ukončili bakalárske štúdium a ďalšia etapa roku 2011 sa mohla začať.

Summer of a '11

Začína sa bezstarostné leto. Nehľadám brigádu, doma je predsa práce stále vyše hlavy a snáď ma občas rodičia podporia pri výjazdoch. Som spokojný, rád robím všetko, čo je potrebné a očakávam príležitosti užiť si leto. Verím, že všetko bude tak ako má byť.

Eufória z úspešného štúdia pomaly slabne. A moja schopnosť prispôsobovať sa slabne s ňou. Nie som schopný celý čas prijímať názor rodičov na určité veci aj keď často majú pravdu. Potrebujem ventil.

S počiatku postačil festival na Domaši. Úžasné dni strávené s priateľmi pri dobrej hudbe. Nebolo to na dlho. Ideálny ventil som našiel vo večerných posedeniach pri Šírave. Pozorovanie nočnej oblohy a prechádzky po móle. Je pravda, že v stredisku blízko domova to vyzerá ako v meste duchov. Na miestach, kde kedysi turistický ruch rozkvital a kde bol problém nájsť miesto pre stan, bolo teraz takmer ľudoprázdno. To mi však nevadilo. Práve naopak, trocha pokoja a priestoru pre diskusiu mi prišla vhod.

Jedna z udalostí ktorá si zaslúži samostatný odstavec, bol druhý ročník Easthetic festivalu. Festival bol veľmi dobre pripravený, celý čas vládla uvoľnená atmosféra. S partiou sme spali v stane ani nie kilometer od domu, kde bývam. Stan bol postavený vedľa unimo-bunky, vo dvore, kde bola ešte jedna chata. Bol by to asi festival ako každý iný, keby tá chata bola prázdna tak ako minulého roku. Tento rok tam bolo mladé, pekné dievča, ktoré si sušilo oblečenie na balkóne. Keď prechádzala okolo, akurát sme sa chystali zahájiť festival prípitkom s domácej vínovice. Niekto z nás, kto mal viac sebavedomia ako ja, sa jej opýtal, či sa k nám nepridá a ona neodmietla. Toto dievča ovplyvnilo zvyšok môjho roka. Spôsobila to, že som mal najlepšie leto svojho života a nechcel som aby sa toto leto skončilo.

Začiatkom septembra som podstúpil výstup na Rysy, spojený s prenocovaním na najvyššie položenej chate na Slovensku - chate pod Rysmi. Krásna ale namáhavá túra, ktorá ma donútila siahnuť na dno svojich fyzických schopností. Radosť, ktorá nastala pri dosiahnutí vrcholu a adrenalín, pri prechádzaní skratkou mimo chodníka boli zážitky, ktoré prajem zažiť každému.

Je 14. septembra. Vstávam skoro ráno a pozerám ako sa slnečné lúče dotýkajú rannej rosy na listoch viniča. Hrozno je sladké ako med. Je čas vinobrania. Čas, keď zbierame plody celoročnej snahy a práce, aby sme mohli vytvoriť nápoj, ktorý bol vyzdvihovaný od čias najstarších civilizácií. Na pomoc pri zbere prichádzajú mladí ľudia. Pozvaných bolo veľa, ale prišlo ich po menej. Tí čo prišli, spravili z tejto udalosti nezabudnuteľný zážitok. Zber a spracovanie hrozna bolo zábavou a necítil som žiadnu únavu. Večer sa končil na chate.

Na druhý deň keď nadišiel čas rozlúčiť sa, prišlo mi smutno. Leto sa končí. Bol to okamih na ktorý som celé leto čakal. Chcel som aby sa skončilo, aby som išiel naspäť do Brna a pokračoval vo svojom študentskom živote. No keď tento okamih prišiel, urobil by som všetko pre to, aby sa dal oddialiť. Ale čas sa zastaviť nedá. Keď si po večeroch prechádzam fotky, cítim nostalgiu. Pri balení posledných vecí sa mi tlačia slzy do očí. Nechcem ísť, no napriek tomu nasadám do auta a vyrážam na cestu naprieč rodnou zemou. Leto sa skončilo.

Wake me up when september ends

Prvé slová, ktoré som počul po príchode, bolo síce vulgárne, ale úprimné a veselé privítanie od kamaráta z Banskej Bystrice. Prichádza celý uvítací výbor, partia, s ktorou som splavoval divokú rieku bakalárskeho štúdia. Zrazu je smútok za letom na vedľajšej koľaji a aj keď som práve odišiel z domu mám pocit, že som opäť doma. Môj druhý domov, Brno.

Začína sa semester na novej fakulte. Prvý týždeň zbehol ako voda a nasledoval prvý víkend na internáte. Tento internát však nie je v Brne, ako by mnohí čakali, ale v hlavnom meste mojej domoviny. Cítim neuveriteľnú radosť. Opäť budem s ňou.

Tento víkend bol pre mňa dokonalý. Prechádzky popri Dunaji pri západe slnka, náhodné túlanie sa mestom a teplé gaštany by boli veľmi obyčajné, keby tam so mnou nebola ona. Všetko mi pripadalo ako zo sna. Toto nemôže byť realita, čakám, že sa každú chvíľu zobudím naspať do svojho osamelého života. Večer zaspávame po pozretí filmu na posteliach vedľa seba. Ráno sa prebúdzam a vidím jej úsmev a krásne hnedé oči. "Zomrel som a som v nebi ?", pýtam sa sám seba. Bol to obraz, ktorý nechcem nikdy zabudnúť. Moment, ku ktorému som sa počas zvyšku roka myšlienkami vracal, stále keď mi bolo smutno. Tak ako leto, skončil sa aj tento víkend. Všetko krásne sa raz musí skončiť, inak by to zovšednelo a nevážili by sme si toho. Posledné objatie na autobusovej stanici, pohľad do očí a naše autobusy sa vydali opačnými smermi. Zvyšok semestra sme sa nevideli. Každý večer keď som zaspával v hlave mi znel text piesne Here without you .

Sviatky radosti a pokoja

Ak by malo časové obdobie farby, tak tento semester by mal odtiene sivej, miestami zasiahnutý pastelkami. Bol to normálny semester. Škola, pivo, kamaráti. Snáď jediný rozdiel oproti ostatným semestrom bol, že som prestal chodiť na diskotéky, na ktoré som chodil aj tak len sporadicky. No namiesto mňa tam začali chodiť niektorí, ktorí nechodili vôbec.

Semester sa skončil a nastal čas vrátiť sa domov, osláviť Vianoce s rodinou. Každým rokom vnímam tieto sviatky trochu inak. Keď som bol malý tešil som na najviac na darčeky. Neskôr to bola radosť s obdarovania druhých. K tejto radosti sa pridala aj radosť z času, ktorý môžem stráviť s rodinou.

Je štedrý deň krajinu pokryla snehová perina. V dome rozvoniava kapustnica. Dve hodiny pred štedrou večerov sa vyberáme s bratom von. Treba nakŕmiť králiky a doniesť drevo, aby v piecke nevyhaslo. Kráčam po dvore a sneh mi vŕzga pod nohami. Toto sú moje Vianoce. Prinášam drevo do domu, umyjem sa a sadám k štedrovečernému stolu. Po spoločnej modlitbe a večeri nasleduje rozbaľovanie darčekov. Darček pre mňa som si kúpil sám. Bol to pocit, keď som zbadal radosť svojho otca z daru, ktorý som mu kúpil a kvôli ktorému som na internáte týždeň nemal dostatok peňazí na jedlo. Stálo to za to.

Na druhý sviatok vianočný sme absolvovali túru na Sninský Kameň. Prechádzka po zasneženej, akoby svetom zabudnutej krajine, bola úchvatná. Večer nasledovala už tradičná štefanská zábava.
Ďalší deň bol deň na ktorý som sa veľmi tešil. Deň keď som sa s ňou opäť stretol. Napriek tomu, že v meste bolo mnoho známych, s ktorými som sa dlho nevidel, nechcel som byť s nikým iným, iba s ňou. A tak to aj bolo. Celý večer sme rozprávali zážitky, z doby počas ktorej sme sa nevideli. Asi o polnoci sme sa rozlúčili a každý z nás sa opäť vydal iným smerom. Je čas vrátiť sa do Brna.

Grand Finale

A tak som tu 31. decembra 2011. Píšem tento text, pri ktorom sa mi mnohokrát vtlačili slzy do očí. Je čas pripraviť oslavu tohto roka. A veru je čo oslavovať. Som nesmierne vďačný všetkým, ktorí sa podieľali na tom, že bol tento rok pre mňa jedným z najlepších (ak nie najlepším), aký som doteraz zažil. Jediné, čo mi ľúto, že v tento deň nie som s ňou.
Ak bude budúci rok aspoň z polovice taký ako bol tento, tak sa mám na čo tešiť. :)

Mini-úvaha o skromnosti

Skromnosť a pokra nemá byť únikom pred nedostatkom, nespokojnosťou a trápením. Skromnosť, schopnosť radovať sa z maličkostí ti dá silu do ďalšieho dňa. Je to jeden z dôvodov prečo žiť v tomto zvrátenom svete. Skromnosť je ten dôvod, prečo nemám depresie a prečo si viem uvedomiť, aký som šťastný, že mám to čo mám. Skromnosť je to, čo zabraňuje konzumnému spôsobu života, ktorý má veľký dopad na celú spoločnosť. Ak by sa všetci ľudia dokázali uskromiť tak by neexistovali žiadne vojny, žiadne utláčania a všetci by navzájom vychádzali dobre. Som otrok preto že sa dokážem tešiť z maličkostí ? Už teraz mám viac ako tí, čo sa hrnú za majetkami a chcú byť najbohatšími, lebo oni nikdy nebudú spokojní a ja zas nikdy nebudem nespokojný, lebo som vďačný za každú sekundu svojho života.

Ako som sa ocitol v škatuli

Dávnejšie som si všimol kampaň proti takzvanému škatuľkovaniu, vtedy ma to nejako neoslovilo a nevenoval som tomu pozornosť. Myslel som si, že sa ma tento problém netýka, keďže sám nehodnotím ľudí podľa toho, akú majú farbu vlasov, čo majú oblečené, kde pracujú, v čo veria, na akú školu chodia, dokonca ani podľa toho čo mi o konkrétnom človeku povie niekto iný. Pre to aby som vedel aký je daný človek musím ho poznať a čo-to s ním zažiť. Niekedy stačí zopár minút, niekedy hodín, niektorých ľudí nedokážem odhadnúť ani po rokoch, ale každopádne ide o názor môj vlastný. Dnes som si však uvedomil, že tento problém sa ma týka viac, ako som tušil.

Som "ajťák" a podľa všeobecného názoru som človek, ktorý nedokáže vykonávať žiadnu zmysluplnú činnosť, ktorá sa netýka počítačov. Nedokážem komunikovať, nedokážem sa zabávať, neodlepím sa od stoličky. Celý môj svet je virtuálny a namiesto ľudí vidím len jednotky a nuly. Namiesto okuliarov nosím popolníky a nemám základné hygienické návyky. Jednoducho žijem v ajťáckom svete a nič iné pre mňa neexistuje a jediní ľudia s ktorými sa dokážem rozprávať sú ajťáci.

S týmto názorom som sa stretol niekoľko krát ale nikdy som ho nejako globálne neodmietol. Stále som si povedal áno sú aj takí ajťáci, ale ja ním každopádne niesom. Ja som tá výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Keď som si však uvedomil, že poznám pomerne veľa ajťákov a nikto z nich nespĺňa tieto charakteristiky. Všetci sú to normálni ľudia, ktorí športujú, bavia sa majú rovnaké problémy ako hocikto iný. Uvedomil som si že tu slovné spojenie výnimka ktorá potvrdzuje pravidlo funguje asi trochu ináč ako sa to bežne používa. Je tu pomerne veľká skupina ajťákov, ktorí sú úplne normálni ľudia a veľmi malá skupina výnimiek, ktorí spĺňajú tieto vyššie uvedené charakteristiky.

Veľmi zaujímavá vec je, že som sa s názorom "ajťáci sú divní ..." stretol priamo od ajťáka, ktorý tvrdil, že sa s nimi nedá rozprávať a že so žiadnymi nieje v kontakte. Akoby sa hanbil, za to že sám je ajťák a preto sa snažil to zamaskovať a tvrdiť, že on je iný. Namiesto toho aby ukázal, že ajťák môže byť normálny.

Mne osobne nijako neprekážajú vtipy o ajťákoch, rád sa na nich zasmejem a možno lepšie ako hocikto iný. Ale prekáža mi keď akonáhle ľudia zistia, že študujem informatiku, tak zmenia svoj postoj voči mne, začnú sa správať, ako by som bol menejcenný a nebol žiadnym prínosom pre spoločnosť.

Áno som ajťák a práve som sa rozhodol, že si vytvorím vlastnú škatuľu, pre ľudí, ktorí posudzujú druhých podľa toho v k akej skupine patria. Do tej škatule strčím každého,kto strčí mňa do nejakej inej škatule. Túto škatuľu potom zavriem a zalepím páskou a ľudia v nej pre mňa menejcennými, pretože zlyhávajú v niečom, čo je pre človeka s vlastnou vôľou najpodstatnejšie a to je utváranie si vlastného názoru.

Vianočné prianie

Je už síce dávno po vianociach, ale predsa uverejňujem tento článok, ktorý som písal ako note na facebooku, počas štedrého dňa.

Celý deň som rozmýšľal, čo napísať ako status na facebook , nejake prianie, čo by vyznelo úprimne a nebolo to trápne cliche. Nie len, že som na nič neprišiel, ale uvedomil som si, že hociaké prianie prostredníctvom či už facebooku sms alebo telefonu, je príliš neosobné a pôsobí tak nepodstatne, akoby to človek robil len z principu. Napadlo ma, že nech to prianie myslím akokoľvek úprimne, tak väčšina ľudí to bude brať ako forrmalitu. Ale ako mám ináč zaželať ľuďom krásne sviatky, keď aj osobné vinšovanie je nežiadúce ?

Pôjdem pekne od začiatku... Každý rok je zvykom,, že sa s otcom a bratmi vyberieme na vianoce popriať robdine v Michalovciach a okoli šťastne sviatky. Dnes keď sme boli navštíviť babku, tak nam povedala, že by sme nemali chodiť vinšovať, že sme ako žobráci. Dosť nás to všetkých zobralo, ale vyhoveli sme tomuto babkinmu želaniu, aby bola spokojna. Je to smutne, keď sme dospeli do doby, kedy sa ľudia hanbia aj za uprimne vinše a za snahu zachovať tradície.

Každopádne som šťastný a spokojný, veď vianoce sú o radosti a neexistuje taký človek, ktorý by mi zobral dôvod na radosť. Len som sa chcel o túto radosť nejako podeliť a zjavne to v tejto dobe nenachádza pochopenia. Tak pre všetkých Vás, čo viete o čom by malo byť toto obdobie a veríte, že toto myslím úprimne , prajem Vám požehnané sviatky ;)

Modlidba zlomeného srdca

Prečo je také ťažké vyjadriť pocity slovami ? Prečo nedokážem opísať to čo cítim ? Prečo sa cítim akoby ma niekto vo vnútri roztrhal, ale na vonok sa tvárim, že je všetko v pohode ? Prečo mám pocit, že mi ide srdce vybuchnúť, keď si spomeniem na udalosti posledných dní, ale predstieram že je všetko ako má byť ? Možno preto, že nechcem spôsobiť to, aby sa trápil aj niekto iný. Nechcem rozširovať smútok a bolesť, ale smiech, radosť a pohodu. Nikdy neukážem na javo to, že aj menšie veci ma dokážu hlboko poznačiť, že aj pre niekoho drobnosti sú pre mňa silné emocionálne zážitky. Nechcem aby človek, ktorý mi spôsobil bolesť vedel o tom, ako veľmi ma to zasiahlo, lebo viem, že to nebolo úmyselné a tým, že by som dal na javo svoje pocity tak by som spôsobil výčitky svedomia a len ďalšie trápenie a to by som nezniesol. Veď čo je horší pocit ? keď si človek zlomí ruku alebo keď ju zlomí kamarátovi ? Zlomená ruka bolí, ale zacelí sa a dokážeme odpustiť tomu kto to spôsobil, ale ako dlho trvá kým si človek odpustí sám ? To isté platí aj o srdci. Radšej ukryjem svoju bolesť pred svetom a počkám kým sa rany zahoja, akoby som mal spôsobovať ďalšiu bolesť. Ale prečo potom chcem aby to aspoň niekto vedel bez toho aby som musel čoloľvek naznačiť ? Chcem aby sa niekto dokázal vžiť do mojej situácie a poradiť mi čo mám robiť, ale nikoho o pomoc nepožiadam? Načo mám priateľov? Prečo nedokážem prijať pomoc aj keby sa mi sama núkala ? Bože ostal si mi len ty. Len tebe môžem zveriť všetko. Jedine Teba môžem žiadať, lebo ty ma nikdy neodmietneš, vždy máš na mňa čas. Držíš nadomnou strážnu ruku. Tebe môžem zveriť všetko a viem, že to bude v dobrých rukách. Bože už toľko si mi dal, ale ja chcem sebecky stále viac. Tvoju pomoc si nezaslúžim, ale predsa o ňu žiadam, lebo bez nej by môj život nemal zmysel. Bože prosím pomôž mi !

Tento text som napísal v niekedy v lete roku 2009vzhľadom na udalosti, ktoré sa v tom týždni odohrali.

Na začiatok niečo staršie

Tento blog som si vytvoril vzhľadom na doporučenie jedného dobrého známeho. Názov "Mind sink"  čiže "výlevka mysle" môže napovedať celý môj zámer, ktorý je využiť blog ako akýsi ventil myšlienok, ktoré mi častokrát nedoprajú kľudný spánok. 

Doposiaľ som ako takýto ventil používal textové dokumenty a jedno veľmi kvalitné diskusné fórum, z ktorého spo pred určitým časom spravil výťah svojich príspevkov. Keďže sú to príspevky písané od roku 2006, z niektorými svojími názormi sa už nestotožňujem. Vopred sa ospravedlňujem, za to, že sú príspevky písané bezz diakritiky a upozorňujem, že to nebude čítanie na 5 minút (teda ak vás to neprestane po 5 minútach baviť, čo je tiež jednou z možností :P )

08.10.2006 Strach - Obavy z buducnosti
/*s odstupom casu je to komicke*/
Mam strach zo zivota , teda z toho co bude nasledovat , mam strach z matury , mam strach z vysokej skoly , mam strach ze nebudem mat partnerku na stuzkovu , mam strach ze nebudem mat caju do konca strednej, mam strach ze nebudem mat pracu. Nebojim sa vysok (skor je tam respekt, viem o com hovorim - mesiac som robil lesenia a chystam sa ist zas) nebojim sa zubarov, nebojim sa pavukov ani hadov a ani inach zvierat. Bojim sa ze ked idem v noci tak ze nieco vybehne no najhorsi strach zazivam z tach hora vymenovanych veci , tento strach sa prelina a splyva s depresiami a po veceroch ma z vnutra rozoziera ...

17.01.2007 Boh A Náboženstvá - Viera kedysi a dnes
Nieje to to co bolo niekedy ze ked nepojdes do kostola a nezaplatis tak pojdes do pekla. Vysvetlovat si Boha ako podstatu sveta je zrazu primitivne. Verime v svoje 3GHz a 160GB, nic hlbsie pre nas neexistuje. Toto je ta "vyspelost"? Viazeme sa na povrchne materialne veci a pritom nam unika to podstatne. O tomto sa najcastejsie hovori v kostoloch. Lebo taka je doba moderna, ze rodicia nemaju pre karieru cas na svoje deti, ze vsetko sa deje strasne rychlo a ludia uz nehladaju pravu lasku a nerobia dobro, postupne sa vsetci stavaju egoistami... Keby si aspon trochu poznal vieru tak by si vedel, ze nabada ludi, aby zili v skromnosti, a aby robili len dobro, ale to je v dnesnej dobe podla teba PRIMITIVNE , tak ako chces...


19.3.2007 Boh A Náboženstvá - Dôvody mojej viery
Moja viera v Boha ma viacero dovodov , no tazko sa to vysvetluje ... proste povedal by som to slovami Tertuliana :"credo quia absurdum est" preklad je verim, pretoze je to absurdne. Pointa je v tom, zeviera musi vychadzat zo srdca a nie zo zmysloveho poznania . Konkretny odvod je napriklad ze vsetko co sa pohybuje je niecim pohybovane, takze niekto to musel rozhybat. Dalej, stale ked som spravil nieco zle tak sa mi to nejako vypomstilo, ked som robil veci co boli v rozpore s Bozimi zakonami tak sa mi nedarilo , naopak, ked som sa snazil robit dobro tak mi vsetko vychadzalo. Ked som o pomoc prosil tak som ju dostal, samozrejme, ze nie ked som sa nejako previnil voci prikazaniam. To ze robim hriechy neznamena, ze by som bol nieco menejcenny ako ostatni krestania. Moja viera nieje pokrytecka a nechodim do kostola aby ma ostatni videli, ale preto, ze tam prebieha sviatost oltarna (premena chleba a vina na Kristove telo a krv). Preto, ze je to miesto stretnutia s Bohom. Neverim preto, ze ma to tak naucili. Viera nevypliva z toho, co ta naucia ostatni, oni maju vpliv, len na to ku ktorej cirkvi budeme patrit, aj to len do chvyle, kym si nevytvorime vlastny nazor. Cirkev je podla mna velmi dolezita institucia, co sa viery tyka. Ponuka nam vyklad sveteho pisma, a prostrednictvom cirkvi prijimame sviatosti, ktore su dolezite pre duchovny zivot. Napriklad taka sviatost zmierenia alebo inac povedane spoved. Clovek si tam anonymne pride pre radu do zivota, vyhovori sa zo vsetkeho, co ho trapi , zo vsetkeho zleho, co napachal a potom ide s ovela lepsim pocitom domov. Kto iny nam dava taku moznost ako cirkev ?


14.04.2007 Boh A Náboženstvá - Cirkev a politika
Katolicka cirkev je institucia, ktora zastupuje pomerne velku skupinu slovenskych obyvatelov a ked sa niekto k tejto cirkvi hlasi, znamena to, ze by mal mat priblizne rovnake nazory , cize ak je nejaky zakon v rozpore so zasadami danej skupiny ludi tak prave cirkev je ta institucia, ktora obhajuje nazor danej skupiny. Napriklad zoberme si zakon o interupcii. Je to v rozpore s krestanskymi zasadami, podla krestanskeho ucenia je to vrazda, s tymto nazorom sa stotoznuje vecsina krestanov, tak preco by cirkev, institucia v ktora zastupuje vsetkych veriacich mala len tak necinne "sediet". Ak by to ta skupina chcela nejako dosiahnut zrusenie toho zakona tak by museli vytvorit nejake zdruzenie, nejaku stranu alebo nejaku organizaciu, ktora by mala nejake vedenie a proste proti zakonu protestovat, ale preco by sme to mali robit ked uz to vlastne vsetko mame a hovorime tomu cirkev ?

14.04.2007 Biblia Moja Najobľúbenejšia fikcia - Viera a dôkazy
Ja by som nezvratny dokaz o Bohu nechcel, ved prave o to ide. Ja si neviem predstavit zivot bez viery, pre mna sa viera rovna nadej. A na druhej strane si neviem predstavit ateistov keby sa existencia Boha potvrdila. Podla mna je to takto lepsie. Ale jednu vec treba poznamenat, clovek ktory vie citat bibliu sa z nej velmi moze poucit , ci uz je veriaci, alebo ateista. Ano aj ateisti mozu citat bibliu a nieco si z nej zobrat, len ju proste nemozu vnimat len povrchne a necitat slova ale myslienky, ktore su slovami vypovedane. Je velmi zaujimave , ze ak si dvaja rozni ludia precitaju jeden a ten isty text, pre obidvoch moze byt ine ponaucenie alebo ina rada do zivota. Proste z Biblie si berie clovek to co potrebuje, no kto ju nechce veciet citat tak stale uvidi len nejake "rozpravocky" a najde si nejake citaty, ktorymi sa bude snazit spochybnovat vieru v Boha, no take nieco v skotocnosti nemoze odradit ziadneho veriaceho, ktory aspon trochu z Biblie precital a ozaj veri v existenciu Boha.

30.03.2008 Čo ťa motivuje k životu ? - Nádej je viac ako Láska
/*diskusia vedena smerom k fyzickej laske*/
Nemyslim ze by laska mala byt to co nas drzi pri zivote, laska moze byt docasna, moze skoncit tak rychlo ako zacala. A potom by ludia stratili s laskou zaroven aj zmysel ziota a mohli by spachat samovrazdu. A na druhej strane co ludia ktori este neboli zamilovany?
Podla mna je najdolezitejsia nadej. Ked clovek veri ze sa mu nieco podari, ze najde lasku, ze ho jeho partner/ka neprestane milovat, ze sa mu podari dostudovat, ze bude mat rodinu, ze bude mat karieru ... Teda mohol by som povedat ze nadej je to co ma motivuje k zivotu.

15.02.2009 Boh A Náboženstvá - Kňazi <=> Učitelia
Knazov mozeme prirovnat k ucitelom matematiky. Nie kazdy je dobry ucitel , nie kazdy dokaze naucit ako sa co pocita, a nie kazdy pocita bezchybne. Skoro vsetci matikari sa obcas pomylia ale to este neznamena ze od matikara, ktory sa pomyli sa neda nic naucit. Dokonca ak clovek chce tak sa dokaze naucit nieco aj od toho uplne zleho matikara, ktory nevie poriadne vysvetlit ucivo, ale ked je ucitel dobry a dokaze ucivo vysvetlit tak aj cela matematika sa uci lahsie a je zabavnejsia. (knaz<=>ucitel, viera<=>matika, cirkev<=>skola, omsa<=>hodina matematiky, papez<=>riaditel )


09.03.2009 Čo Je To Láska ? - Chémia
/*zamerane na fyzicku lasku*/
Ludom, ked su zalubeny sa zda, ze laska je nieco viac, ze to nieje len "chemia" alebo zivocisne pudy, ale ked zacneme rozmyslat nad tym co to je tak koniiec koncov zistime ze o nic ine nejde, len o reprodukcny pud v podani inteligentnych zivocicov. Vacsina ludi tvrdi, ze ide, o nieco viac a odmietaju toto tvrdenie, preto, ze sa hambia za to, ze ich dokaze ovladat obycajny pud, preto ak povysia tento pud, a zacnu nim pomenovavat vsetky prijeme vztahy medzi dvomi jedincami (laska rodicov atd.) a spravia z toho nieco abstraktne povysia to na uroven nevysvetlitelnych javov tak ich to robi nieco viac, niecim lepsim, ako v skutocnosti su. Ja sa naopak tomuto tvrdeniu nevyhybam, laska je pud, ktory nedokazem ovplivnit rozumom, ale rozumom dokazem ovplivnit svoje spravanie, a uvedomujem si ze toto je ta vlastnost ktora nas odlisuje od zvierat. Nedokazeme to zastavit a potrva dlhu dobu, kym to cloveka prestane trapit ak strati, resp neziska ineho cloveka, ktoreho lubi. Clovek sa dokaze rozhodnut, co urobi, ci sa bude snazit za kazdu cenu, alebo necha veci tak. Ci bude konat instinktivne, alebo rozumovo.